Rozprávka Parnassius a Erebia – dva motýle z Demänovskej doliny a Jasnej

Kde bolo tam bolo – aj takto by som mohla začať rozprávať príbeh o namyslenom motýľovi Parnassiusovi a zasnívanej nenápadnej Erebii, ktorých dobrodrúžstvo v Nízkych Tatrách sa práve začína…

parnassius
a
erebia

Motýle z Demänovskej doliny a Jasnej

Obsah

Rozprávka o samoľúbom Parnassiusovi a zasnívanej Erebii

1. Ako sa Parnassius stratil

Parnassius zívol, otvoril oči, natiahol krídelka a usmial sa do nedeľného rána...

2. Stretnutie s Erébiou

Keď sa vyčerpaný Parnassius prebral, zistil, že leží v tráve niekde uprostred lesa. Pozrel vpravo ...

3. Vo dvojici

"Aká je tvoja lúka?,“ spýtala sa náhle Erébia. Parnassius sa zamyslel, v mysli zaletel späť domov a začal rozprávať...

4. Pátranie sa začína

Ďalší deň bolo opäť krásne a už nič nebránilo tomu, aby sa mohli vybrať na cestu za hľadaním ...

5. Cesta nahor a noví kamaráti

V tom si k nim prisadol krásny červeno-číerny motýľ a pozdravil ich. Ahojte, ja som Admirál ...

6. Nehoda

Štyri motýle rozprestreli svoje krídla a vydali sa za Adom smerom na sever. Preleteli ponad jazierko, kde sa Parnassius ...

7. Pátranie pokračuje

Ráno prileteli Ad s Aglais aj s motýlím lekárom - doktorom Papiliom. Doktor Papilio sa im rýchlo predstavil ...

8. Lúka a (ne)rozlúčka

„Parnassiuuuuuus, Parnassius ty žiješ. Kámo, kde si bol tak dlho, my sme ťa tu už oplakali.“ Vysypal na nich jedným dychom Bzučo...

Ako sa Parnassius stratil

Parnassius zívol, otvoril oči, natiahol krídelka a usmial sa do nedeľného rána. Slniečko svietilo a pred ním sa rozprestierala jeho obľúbená lúka pod Chopkom. Kvietky kvitli a natáčali svoje hlávky, akoby ho volali na raňajky. V brušku mu už teda riadne škvŕkalo, takže vyskočil zo svojej pohodlnej postieľky na lupeňoch klinčeka, naštartoval svoje osem centimetrové krídla a vystrel nôžky. Ešte pred jedlom sa však pustil do svojho pravidelného ranného tréningu. „Najprv práca, potom pláca,“ povedal si sám pre seba a začal.

„Ahoj Parnassius,“ prerušil ho vtej chvíli Bzučo. Bzučo je mucha a Parnassiusov najlepší kamarát. „Dnes zase cvicíš?“ podpichol ho Bzučo. „Vieš čo, keby si aj ty trochu cvičil, nemal by si taký bachor a lietalo by sa ti oveľa ľahšie,“ odsekol mu zadychčane Parnassius a venoval sa ďalej zušľachťovaniu svojho vyšportovaného svalstva. Bzučo sa tomu len zasmial a začal si hľadať niečo dobré pod zub, aby sa zase on mohol povenovať zušľachťovaniu svojho starostlivo vypestovaného bruška. Dobre vedel, že trochu športu by mu nezaškodilo, ale Parnassius to zase podľa neho preháňal.
Parnassius celým menom Parnassius Apollo je motýľ a teda poriadne namyslený motýľ, má svetlé krídla s priesvitnými okrajmi, na ktorých má v hornej časti presne desať čiernych škvŕn a v spodnej zase štyri červené škvrny s čiernym lemovaním a bielou bodkou uprostred. Meno má odvodené od antického boha Apolóna, ktorý bol bohom umenia, slnka a svetla a bol známy svojou krásou. Bzučo už o tom počul toľko krát, až ho z toho bolela hlava. Akoby ho nemohol volať jednoducho Jasoň, Jasoň červenooký. „Také pekné slovenské meno má a on to tu komplikuje s latinčinou, pche,“ pomyslel si trošku urazený Bzučo. Tá nemiestna narážka na jeho postavu sa ho predsa len dotkla.

Pravdou je, že náš Parnassius má niekedy bližšie k Narcissovi ako k Apolónovi. V každej kvapke vody sa poobzerá, nad každou mláčkou sa zastaví, len aby zistil, či jeho zovňajšok zodpovedá jeho predstavám.

Bzučo ho už neraz varoval „Parnassius, Parnassius pozor, aby si nedopadol ako Narcis – ten sa od samej lásky k vlastnému obrazu, za ktorým do vody skočil, utopil.“ Parnassius sa tomu však vždy len zasmeje „Jasné, nikdy nepochopím, ako mohol byť niekto taký hlúpy.“
“Darmo, pravá podstata príbehu, ktorá hovorí o zničujúcej sebaláske mu vôbec nedochádza,” pomyslí si zase zakaždým Bzučo a nechá Parnassiusa nech si len ďalej veselo poletuje z kvietka na kvietok a hľadá kvapky rosy, aby sa potešil svojou utešenosťou.

Až raz v jeden krásny horúci letný horský deň letel Parnassius vyššie ako bol zvyknutý, lebo všade bolo sucho, len vrchol Chopka zahaľovala hmla a teda dúfal, že je tam väčšia vlhkosť a nájde kvapku, v ktorej by sa mohol poobzerať. Tak veľmi túžil vidieť sa v zrkadle, že si vôbec neuvedomil ako vletel do silnej víchrice tak typickej pre nízkotatranské štíty. 

Vietor je s Chopkom kamarát a samoľúbych odvážlivcov nemá rád. Schytil Parnassiusa medzi vzdušné prúdy a uniesol ho ďaleko od jeho lúky. Parnassius bojoval, trepotal krídlami, nasadil všetky svoje sily, ale vietor premôcť nedokázal. Nakoniec sa mu vyčerpaný poddal a nechal sa unášať ponad skaly, lesy a lúky niekam, kde to už nespoznával.

Keď prežijete celý život na jednom mieste a zrazu sa všetko zmení, môže to byť to najhoršie alebo to najlepšie, čo sa vám v živote stalo. Parnassius si najprv myslel, že je to to najhoršie ale nakoniec zistil, že to bolo to najlepšie ale pšššt ešte to nevie.

Stretnutie s Erebiou

Keď sa vyčerpaný Parnassius prebral, zistil, že leží v tráve niekde uprostred lesa. Pozrel vpravo, pozrel vľavo, dopredu i dozadu ale v orientácii mu to nepomohlo. Keby mal zo sebou aspoň kompas, ktorý mu na posledné narodeniny daroval kamarát Bzučo, hneď by vedel kde je Sever. Ale on nie, nikdy nepočúva!

Bzučo mi predsa vravel „Nos ho stále zo sebou. Keby sa niečo stalo, vždy budeš vedieť, ktorým smerom je Sever a potom sa už ľahko vrátiš domov – na našu lúku“. Kompas je ale doma a ja som sám, ktovie kde, uvažoval Parnassius. Narovnal si krídelká, poriadne sa nadýchol a povedal si, že vzdávať sa určite nebude, je predsa Parnassius Apollo a Parnassius Apollo si poradí v každej situácii. Z posledných síl sa pomaly vzniesol do výšky a rozhliadol sa po okolí, začínalo sa zmrákať. Do zotmenia už určite domov nepríde. Najdôležitejšie teraz bolo nájsť si čo najskôr bezpečné miesto na prenocovanie. Blízko bolo skalné bralo a pod ním drobná skulinka posiata trávou, kde by mohol vtiahnuť svoje unavené krídelká. Schoval sa teda tam, v duchu si zopakoval, že „ráno múdrejšie večera“ a zaspal.

Ráno ho čosi pošteklilo na nošteku, ale neboli to slnečné lúče, stála nad ním motýlia dievčinka, štuchala do ňho steblom trávy a rozhorčene sa na neho pozerala. „Haló, Haló, čo tu robíš? To je predsa moje miesto!“, povedala mu. „Ehm, Ehm“, Parnassius zrazu úplne stratil hlas, aj keď vôbec nebol zachrípnutý. „Ja, ja … prepáč, nevedel som, vieš mňa tu zavial vietor“, vykoktal. „No to by mohol povedať každý.“ Osopila sa naňho dievčinka.

Ale späť k momentálnej situácii: Erebia si včera urobila výlet ku kamarátke, s ktorou si spravili piknik nad východom z Demänovskej Jaskyne Slobody, kde je podvečer už úplné ticho a pohoda. Dlho do noci sa rozprávali o svojich snoch, čakajúc na padajúcu hviezdu, aby si mohli tíško priať splnenie svojich tajných želaní. Ráno sa rozlúčili a Erebia sa pobrala do svojej časti lesa. A tu sa už dostávame k Parnassiusovmu príbehu, lebo vo svojom domčeku našla nepozvaného hosťa.

„Ahoj ja som Parnassius“, povedal Parnassius lebo nič lepšie ho nenapadlo. „Ja som Erebia“, odvetila Erebia. Nasleduje chvíľka trápneho ticha, kedy nikto nevie, čo povedať. Uplynulo zopár sekúnd, keď sa konečne ozval Parnassius – „Prepáč, zavial ma sem vietor, keď som letel hore na Chopok a neviem nájsť cestu domov, vedela by si mi s tým prosím pomôcť?“

Erebia sa zamyslela. Na Chopku nikdy predtým nebola, jej svet bol jej domček a les nad Demänovskou jaskyňou Slobody. Tu odjakživa sledovala davy turistov, neposlušných školákov a veselé detičky tešiace sa na výlet do jaskyne, ale nikdy sa neodvážila letieť vyššie smerom k štítom Nízkych Tatier. 

Je pravda, že jej fantázia vedela zaletieť ďaleko a ešte oveľa ďalej, ale keď svitol biely deň, vždy zvíťazil zdravý úsudok a jej krídelká sa držali osvedčených trás medzi známymi kvetmi na domovskej lúke.

V zlomku sekundy sa jej v hlave premietol celý jej doterajší život a pozerajúc na úplne neznámeho motýľa, mala zrazu chuť vyskúšať niečo nové. Nespoznávajúc samú seba počula, ako hovorí „Pomôžem ti, spolu určite nájdeme tvoju lúku.“ Parnassius si vydýchol, konečne v tom nebol sám.

Vo dvojici

„Aká je tvoja lúka?,“ spýtala sa náhle Erébia. Parnassius sa zamyslel, v mysli zaletel späť domov a začal rozprávať – „Je prekrásna, sú tam skaly, rastú tam horské kvety a moje milované bodliaky a biele klinčeky, ale najradšej mám, keď zakvitne fialovo-rúžový poniklec slovenský, krásne sa vyníma uprostred vysokohorskej trávy. V lete nám je dobre lebo cez našu lúku nevedie turistický chodník a nehrozí nám, že nás niekto zašliapne. Navyše všetci vedia a rodičia svoje deti učia, že sme v národnom parku NAPANT, kde sa kvety trhať nesmú, nezbierajú sa lesné plody ani huby a chráni sa všetok hmyz a zvieratká. Preto máme stále dostatok nektáru a keď je veľa slniečka je aj veľmi sladký. Milujem naše horské stráne a vápencové svahy. Nad nimi je už len holé nebo.“

Parnassius skončil svoje rozprávanie a prišlo mu tak smutno za domovom, že sa skoro rozplakal. Erébii ho prišlo ľúto. „Nebuď smutný, určite tvoju lúku nájdeme a zatiaľ poď, ukážem ti tú našu, lebo aj tu je krásne, žmurkla na neho jedným očkom. „Nehovoriac o tom, že by sme si mali naplniť brušká, hladní aj tak nič nevymyslíme,“ dodala povzbudzujúco Erébia.

A tak sa naše dva motýle – jeden sivastý a druhý hnedo-červený začali naháňať pomedzi stromy v napantskom lese a ochutnávať nektár z tatranských kvetov – najprv si sadli na žltú prvosienku a ranostaj potom preleteli k fialkovej dušovke a nezabudli ani na modré zvončeky, vyskúšali sladkú pochúťku zo všetkých kvetov naokolo. Erébiin obľúbený je nenápadná ostrevka vápnomilná lebo hoci neláka výraznou farbou, má vynikajúci nektár. Parnassius vyhlásil za svojho favorita Večernicu slovenskú, pretože tá nerastie nikde inde na svete iba v Nízkych Tatrách.

Ani nevedeli ako deň zbehol a slniečko začalo padať za zory. Prekvapené motýliky si až teraz uvedomili, že celý deň šantili a ochutnávali, namiesto hľadania cesty domov. A tiež si uvedomili ako im bolo spolu dobre a veselo. Erébia vyhlásila, že pátračská akcia sa odkladá na ráno a v jej domčeku sa veru pomestia aj dvaja a Parnassius tomu bol tiež rád. Nie len, že mal kde hlávku skloniť ale sa aj tešil, že bude dlhšie s Erébiou.

Ráno ich zobudilo mokro a dážď. Ach jáj, čo teraz robiť? V takomto počasí motýliky radšej ostanú schované, lebo by im mohli zmoknúť a poškodiť sa krídelká. Erébia navarila čajík z minuloročných zásob, zabalili sa do machovej deky a pozorovali dažďové kvapky padajúce na zem pred ich skalným previsom. Aby im deň rýchlejšie ubehol, krátili si chvíľu rozprávaním.

Erébia rozprávala o svojej lúke, o kamarátoch o svojich túžbach a snoch a Parnassius rozprával o sebe, o tom ako vyzerá, ako cvičí, aký má tréningový program a mutlinutričné nektárové stravovanie. Tak sa do toho zahĺbil, že sa úplne zabudol zaujímať o Erébiu, akoby bol sám stredobodom vesmíru. Erébia posmutnela, nevedela nič o špeciálnom fit životnom štýle a popravde mala pocit, že jej život je fajn aj bez toho. Prišlo jej to zbytočne prekomplikované. Ale nepovedala radšej nič, nechcela Parnassiusa uraziť.

Pátranie sa začína

Ďalší deň bolo opäť krásne a už nič nebránilo tomu, aby sa mohli vybrať na cestu za hľadaním Parnassiusovej lúky. Najprv si museli urobiť plán. Parnassius podrobne opísal svoju lúku a okolie. Vedeli, že je niekde pod Chopkom, teda z ich miesta smerom hore a na Sever. Zároveň si ujasnili, že tam, kde žije Parnassius je oveľa menej stromov a kvetov a oveľa viac skál. Ach akoby sa im len hodil kompas, ale Erebia si spomenula, že zistiť, ktorým smerom je sever sa dá aj pomocou prírody – na severnej strane majú stromy kratšie a menej husté konáre a machy a lišajníky rastú zo severnej strany stromov a kameňov, lebo majú radi vlhko.

Pustili sa teda do skúmania a prehľadávania okolia. „Mám“ zakričal zrazu Parnassius a ukazoval na machový koberec pokrývajúci práchnivejúci peň. „Aj ja mám“, pridala sa Erébia a poletovala okolo niekoľkých smrekov, ktorých konáre boli z jednej strany viditeľne redšie a kratšie. Našťastie oba nálezy ukazovali tým istým smerom. Nadšený Parnassius rázne zavelil „Ide sa“ a motýľou turbo-rýchlosťou vyštartoval vpred – smerom nahor tam, kde les postupne redol a pomedzi stromy sa im už ukazovali vrcholce hôr.
Leteli dlho. Teplo slnečných lúčov, ktoré je pre motýle také dôležité, im ohrievalo telíčka a teda im nič nebránilo pokračovať v ceste. Erébia už ale začínala byť unavená, krídelká ju prestávali poslúchať. S vypätím posledných síl dobehla Parnassiusa a zavolala „Parnassius, potrebujem prestávku, prosím môžme si na chvíľu oddýchnuť.“ Parnassius videl vyčerpanie na priateľkinej tvári a zosadol na najbližšom kameni. Slnečné baterky ich motýlích krídel sa rýchlo opäť dobili a Erébia utrúsila „Som hladná“ „Aj ja“, priznal Parnassius.

Cesta nahor a noví kamaráti

V tom si k nim prisadol krásny červeno-číerny motýľ a pozdravil ich. Ahojte, ja som Admirál, celým menom Babôčka admirálska alias Vanessa Atalanta, ale volajte ma Ad. Vitajte na Bielej Púti, čo vás sem privádza?“ Parnassius začal hneď vysvetľovať ako ho odvialo z jeho lúky pod Chopkom, stretol Erébiu a vydali sa spolu hľadať jeho stratený domov. Ad sa zamyslel a povedal, „Kde presne je tvoja lúka síce neviem, ale Chopok poznám, ukážem vám cestu. Ešte predtým by sa ale hodil poriadny obed, čo vy na to? Tu blízko na vyhliadke poznám miesto, kde rastú kvety s takým nektárom, aký nemá v okolí páru. Nasledujte ma, sľubujem gurmánsky zážitok.“ Ad už ani nečakal na ich reakciu, rozprestrel krídla, vyletel a volal ich, aby leteli za ním.

Po chvíľke zosadli uprostred nádhernej slnkom zaliatej stráne plnej kvetov a obed bol teda naozaj znamenitý. „Tak dobre som sa už dávno nenajedla“, poznamenala Erébia. Aj Parnassius si hladkal dobre naplnené bruško, ale predsa len povedal „Bolo to síce vynikajúce, ale aj tak mi už chýbajú moje bodliaky a klinčeky“ a tvárou sa mu na okamih mihol tieň smútku za domovom. V tom sa pri nich pristavila krásna motýlia slečna a pritúlila sa k Adovi. „Toto je Aglais io – Babôčka Pávooká alias Pávoočko, kráľovná môjho srdca“, predstavil dievčinu Ad. Pávoočko sa pôvabne usmiala a povedala „Teší ma, že vás spoznávam.“

 

Kým si však stihli vymeniť zdvorilostné frázy s výkrikom sa rozleteli na všetky strany. Krížom cez lúku sa hnalo niekoľko párov nôh a nebyť ich perfektne vyvinutého sluchu, ktovie ako by to bolo dopadlo. Keď nebezpečenstvo pominulo, stretli sa naši štyria kamaráti na pôvodnom mieste, kde už ale namiesto krásnych kvetov plných sladkého nektáru ostala len udupaná tráva.

„Čo to bolo?“ opýtal sa Parnassius. „Ty nepoznáš deti?“, prekvapene na neho pozrela Erébia, Ad aj Aglais. „Nie“, odvetil pokojne Parnassius, „tam odkiaľ pochádzam, som nič také nevidel. Moja lúka je ďaleko od ľudských obydlí i turistických chodníkov. Viem, že existujú iba z rozprávania, no rodičia ma vystríhali, aby som sa k ľuďom nepribližoval. Ostalo nás už len veľmi málo a ešte aj tých zopár ľudia chytajú, lebo sme vraj v ľudskom svete pre zberateľov veľmi vzácni.“

„Ani tu nezvykli byť“, ozval sa Ad. „Mali sme tu kľud a žilo sa nám tu dobre, no odkedy postavili vyhliadkovú vežu, chodí sem stále viac ľudí a mnohí nerešpektujú pravidlá správania sa v národnom parku.“

„Tešia sa, že sú v prírode a zabúdajú, že tu nie sú sami. Ako by bolo im, keby im niekto stúpil do taniera s večerou alebo sa len tak prebehol krížom cez ich obývačku,“ poznamenala smutne Aglais. „Pritom by úplne stačilo, keby neschádzali z označených chodníkov, nevyhadzovali odpadky mimo smetných košov, boli potichu a netrhali kvety a nezbierali lesné plody“, zapojila sa do rozhovoru Erebia. „Určite keď sú na návšteve u kamarátov, tak si také niečo nedovolia, ale v prírode im to žiadny problém nerobí“, rozhorčil sa Ad.

Rozhovor už začínal naberať bojový tón, keď prehovoril Parnassius „Moja stará mama mi rozprávala, že nie všetci ľudia sú rovnakí, mnohí nás vraj chránia a veľa rodičov učí svoje deti ako sa majú v prírode a v národnom parku správať. Údajne dokonca existuje miesto, kde ľudia vytvorili krajinu jasoňov červenookých. Predstavujem si ju ako náš pozemský raj, máme tam vždy dostatok jedla, je nás veľa a je nám veselo a nič nám tam nehrozí,“ zasníval sa Parnassius.

„Dobrí, či zlí, v každom prípade sú pre nás nebezpeční, sú veľkí a neohľaduplní“, nedal sa obmäkčiť Ad, ale uzavrel debatu s tým, že by sa mali vydať hľadať Parnassiusovu lúku skôr, ako slnko zapadne.

Nehoda

Štyri motýle rozprestreli svoje krídla a vydali sa za Adom smerom na sever. Preleteli ponad jazierko, kde sa Parnassius po viac ako dvoch dňoch mohol konečne poobzerať ako v zrkadle. Až teraz si uvedomil, že úplne zabudol riešiť svoj dokonalý výzor. Ráno netrénoval a zabudol aj na časovanie denného jedálnička. Nehovoriac o účese. Začínala sa ho zmocňovať panika, keď k nemu priletela Erebia a usmiala sa neho. „Ako sa máš? Od obeda si nejaký zamĺknutý?“, spýtala sa. Vtedy si Parnassius uvedomil, že odkedy pozná Erebiu cíti sa dobre len tak. Sám ani nevedel prečo, jednoducho mohol byť zrazu úplne prirodzene sám sebou. Už sa nepotreboval každú chvíľu kochať svojou krásou v kvapkách rosy ani sa uisťovať, že odcvičil všetky prvky tréningovej zostavy. Tento červenohnedý motýlik mu ukázal, že deň je oveľa krajší ak ho stráviš tým, že sa pozeráš na iných a nie na seba.

Haló rozprávam sa s tebou“, vytrhol Parnassiusa z úvah Erebiin hlas. „Ehm, prepáč zamyslel som sa. Čo si hovorila?“ „Pýtala som sa, prečo si taký zamĺknutý?“ „Jáj, nič sa nedeje, trochu ma vyplašili tie deti na stráni, tak som nad tým uvažoval.“ vyhovoril sa rýchlo Parnassius a pridal do letu, aby s troškou šťastia zabránil Erébii pokračovať v rozhovore.

Prekvapená Erebia zaostala, ale skôr než sa nad tým stihla zamyslieť „Ááááááááááá“ obtrelo sa o ňu krídlo akéhosi veľkého neforemného tmavého vtáka, úplne stratila rovnováhu a padala k zemi. Parnassius sa otočil v poslednej chvíli, aby zbadal, ktorým smerom Erebia padá. „Ereeeebia, Erebiaáááá“, letel najrýchlejšie ako vedel, ale zachytiť ju nedokázal. Zosadol na zem rovno pri nej, od strachu bol biely ako stena.

„Erebia počuješ ma, Erebia preber sa, otvor oči, počuješ?“ Otrasená Erebia, sa pomaly otočila za jeho hlasom. „Počujem Parnassius“, povedala tíško. „Nič sa ti nestalo, možeš sa hýbať, bolí ťa niečo?“ zasypal ju Parnassius otázkami na jeden nádych. „Neviem, trochu sa mi krúti hlava a neposlúcha ma horné krídlo.“ „Počkaj pozriem sa,“ odvetil pohotovo Parnassius. „Horné krídlo máš trochu poškodené, skús, či s ním môžeš lietať?“ Erebia sa pomaly postavila a pokúsila sa pohnúť krídlami. Šlo to, ale v hlave mala taký kolotoč, že si musela hneď opäť sadnúť.

To už k nim doleteli aj Ad s Aglais. „Čo sa stalo?“ spýtala sa ustarostená Aglais. „Popravde ani neviem,“ odvetila Erebia, „zaostala som a zrazu do mňa čosi veľké a tmavé, ale neuveriteľne silné vrazilo, stratila som rovnováhu, prestali ma poslúchať krídelká a spadla som. Myslela som, že je to nejaký vták, ale doteraz som nikdy nič také nevidela.“

„To nebol vták Erebia, ale kabínka lanovej dráhy. Ľudia sa v nich vozia na vrchol Chopka,“ vysvetlil Ad. „Tu si musíš dávať pozor, je tu veľa ľudských výmyslov, ktoré sú pre nás niekedy nebezpečnejšie ako vtáky. Navyše si mala veľké šťastie, že si dopadla do mäkkého machu, ale aj tak by bolo dobré, keby ťa prehliadol lekár. Ak súhlasíte zaleteli by sme s Pávoočkou k nám domov po pomoc. Do tmy sa už ale nestihneme vrátiť. Zajtra ráno prídeme aj s našim kamarátom doktorom Papiliom a podľa toho, čo povie, uvidíme ako ďalej. Erebia vydržíš počkať do rána?“ „Áno, ďakujem za pomoc Ad, myslím, že si potrebujem len oddýchnuť,“ odvetila Erebia.

„Ako sa cítiš?“, opýtal sa Parnassius, keď osameli. „Celkom dobre, ďakujem.“ „Priniesol som ti ešte trochu mäkkého machu pod hlavu a tu je sladký nektár z kvetov nablízku.“ Začal až s materinskou starostlivosťou Parnassius. Erebii to veľmi dobre padlo, s radosťou sa nechala obskakovať a o chviľu sladko zaspala. Parnassius síce ešte nejaký čas zápasil s výčitkami svedomia, že na ňu nedal pozor, ale nakoniec ho tiež spánok premohol a odcestoval za Erebiou do ríše snov.

Pátranie pokračuje

Ráno prileteli Ad s Aglais aj s motýlím lekárom – doktorom Papiliom. Doktor Papilio sa im rýchlo predstavil a hneď sa pustil do práce, vytiahol lekársky kufrík a vyšetril Erebiu. Nakoniec skonštatoval podobne ako včera Ad, že Erebia mala veľké šťastie, že dopadla na mäkký povrch. „Nič nemá zlomené,“ povedal „krútenie hlavy pripisujem skôr veľkému šoku. Horné krídlo je trochu oškreté, s čím sa žiaľ nič nedá robiť, pretože motýlie krídla sú veľmi krehké a po poškodení nedorastú, ale poškodenie je iba čiastočné, takže Erebia žiaden strach, budeš môcť naďalej lietať.“ Vyhlásil profesionálne doktor Papilio a vzápätí sa s nimi rozlúčil, nakoľko mal súrne volanie na záchrannú akciu z Priehyby.

„No paráda partia, pokračujeme v pátraní, či nie?“ Vyzval ich veselo Ad. Erebia posmelená vyjadrením lekára vystrela oddýchnuté krídelká a vzniesla sa do výšky na znak absolútneho súhlasu. Na Chopok to už nemali ďaleko, ale tentoraz si už dali dobrý pozor na lanovku. Bol prekrásny deň a dokonca nezvyčajné bezvetrie, takže napredovali bez akýchkoľvek problémov a pred obedom už boli na skalách vedúcich na samý vrchol tretieho najvyššieho štítu Nízkych Tatier.

Úplne hore vo výške 2024 metrov nad morom sa Ad pustil do nadšeného výkladu. „Tamto v diaľke sú Vysoké Tatry – najmenšie veľhory na svete. Týmto smerom vidíte hlavný hrebeň Nízkych Tatier a tá cestička, ktorá ním vedie je cesta hrdinov Slovenského národného povstania, najdôležitejšia slovenská magistrála vedúca z východu od Duklianskeho priesmyku až po Devín pri Bratislave. Táto jej časť vedie k Chate Milana Rastislava Štefánika, ale cestou môžete odbočiť na Ďumbier, najvyšší štít týchto hôr, ktorý je o 22 metrov vyšší ako Chopok. Keby ste pokračovali opačným smerom tak prídete na Dereše.“ Rozrozprával sa Ad a ktovie kedy by skončil, keby ho Aglais rýchlo nezastavila. „Ad spomaľ, viem, že to tu miluješ nadovšetko, ale bojím sa, že tou kopou faktografických informácii našich kamarátov unudíš.“ Pôvabne sa usmiala a žmurkla na Erebiu. „Sme tu predsa hlavne kvôli Parnassiusovej lúke, či nie?“

Máš pravdu Pávoočko,“ privolil trošku zahanbený Ad, ale hneď sa aj opäť ujal velenia pátracej akcie. „Takže späť k meritu veci, Parnassius spoznávaš tu niečo, máš predstavu, ktorým smerom by sme sa mali vydať?“ Parnassius sa rozhliadal naokolo, ale popravde nebol si úplne istý. Váhavo poletoval sem a tam. Toto bol jediný bod, ktorý ho spájal s domovom a teraz, keď sa sem konečne dostali vôbec netušil, kade ďalej. „Kamaráti, musím priznať, že neviem,“ skleslo zo seba dostal Parnassius a smutne pokračoval. „Na tento vrchol som tak často pozeral, ale nikdy som nebol úplne hore, iba v ten deň, keď ma odvialo až k tebe Erebia som sa odvážil letieť vyššie. Počasie bolo ale zlé a silný vietor mnou zmietal tak, že som sa vôbec nevedel orientovať.“

Ad však, ako správny hoci samozvaný veliteľ akcie, ktorý sa nikdy nevzdáva, okamžite našiel riešenie. „Parnassius skúsme obletieť vrchol dookola, hádam spoznáš tú stranu Chopka, na ktorú si sa každý deň pozeral zo svojej lúky. Potom už len zídeme o niečo nižšie a mali by sme to nájsť.“ „To by mohlo fungovať,“ súhlasil Parnassius. „Ide sa!“ – zvolali všetci naraz a začali skúmať pohľady na štít z každej svetovej strany.

Zo severnej ani z južnej to nebolo ono, ani východný pohľad smerom od Derešov sa Parnassiusovi nezdal známy. Najpovedomejšia mu prišla západná až juhozápadná strana Chopka a tak sa všetci vybrali smerom k Ďumbieru. Pod nimi sa vinula červená turistická magistrála a keďže bol nádherný letný deň, bola samozrejme plná ľudí. To bolo presne to, čo Parnassiusa znepokojovalo, on predsa ľudí nestretával. Predbehol Ada a odklonil ich leteckú trasu ešte viac na západ, preč od turistických chodníkov. Ako postupne klesali do doliny, Parnassius sa začal rozpamätávať. Do krídel sa mu oprel tak dobre známy vietor, s ktorým sa denne vznášal ponad široké nehostinné pláne alpínskeho pásma, ktoré mal tak rád. O malú chvíľu už víťazoslávne ukazoval svojím spolupátračom cieľ ich cesty – svoj domov. „Ďakujem vám kamaráti, vitajte na mojej horskej lúke.“ Povedal Parnassius.

Lúka a (ne)rozlúčka

„Parnassiuuuuuus, Parnassius ty žiješ. Kámo, kde si bol tak dlho, my sme ťa tu už oplakali.“ Vysypal na nich jedným dychom Bzučo. Parnassius so smiechom objal starého kamaráta. Toto je Bzučo, môj najlepší kamarát a Bzučo toto sú moji záchranci – Erebia, Aglais a Ad.“ Bzučo nechápavo hľadel na motýlie kvarteto. „Všetko ti vysvetlím Bzučo, ale je to dlhý príbeh,“ povedal Parnassius a pokračoval. „Teraz vás všetkých pozývam na pravý vysokohorský nektár.“

Ďakujeme veľmi pekne za pozvanie, povedal Ad, ale myslím, že je čas rozlúčiť sa. Škoda, že nemáme trochu viac času, radi by sme si pozreli tvoj domov a bližšie sa zoznámili s Bzučom, ale stmieva sa a do večera by sme boli radi doma. Budeme sa ale tešiť, ak nás opäť prídete navštíviť.“ „Bzučo, ty si samozrejme tiež vítaný, dodala Aglais a keď hodila na Bzuča svoj očarujúci úsmev, v tej chvíli zabudol aj ako sa volá. „Majte sa krásne a veľa šťastia.“ Povedali Ad a Aglais naraz, posledný krát vyobjímali nových kamarátov a ruka v ruke odleteli smerom k svojej slnečnej stráni.

„Ty sa ale hádam neponáhľaš,“ otočil sa s malou dušičkou Parnassius k Erebii. „Jasné, že nie, chcem predsa spoznať lúku, ktorú sme tak dlho hľadali,“ rozosmiala sa Erébia a pustila sa ponad kvety a skaly obzrieť si Parnassiusov domov. Parnassius a Bzučo leteli chytro za ňou, aby sa mohli plnohodnotne zhostiť úlohy sprievodcov. „Pozri, tu sú koberce bielych rozchodníkov, ktoré majú naše húseničky tak radi, na týchto skalách sa vyhrievam a tu je môj domov, v lupeňoch klinčeka najradšej spávam a tuto pod skalou je dokonalá skrýša pred dažďom,“ ukazoval Parnassius. „A tu sú Parnassiusove činky a toto je jeho obľúbené zrkadlo,“ uštipačne dodal Bzučo. Parnassius na neho zagánil, ale Bzučo len žmurkol na Erebiu a odletel trochu stranou, aby sa mu náhodou od Parnassiusa neušiel viac menej náhodný dobre cielený úder.

Erebia sa na tom dobre zabávala, s nadšením poletovala hore dole, ochutnávala vysokohorský nektár a obdivovala každú drobnosť. “Dnešná vysokohorská hostina bola dokonalá”, vyhlásila, no vzápätí v duchu zahriakla samú seba, lebo pravdu povediac musela priznať, že možno všetko ani nebolo až také perfektné, aké perfektné to bolo, pretože bola s Parnasiusom. Keby sa motýle vedeli červenať, v tej chvíli by očervenela ako pivónia.

Našťastie situáciu zachránil Bzučo, ktorý si in medias res (teda priamo do stredu deja) hlasno odgrgol a všetci sa schuti rozosmiali. „No kamaráti tento deň bol fakt super, ale neviem ako vám, mne sa už zatvárajú oči.“ Zahlásil Bzučo a bez okolkov odletel domov. „To je celý Bzučo,“ zasmial sa Parnassius, „nikdy sa na nič nehrá. Keď chce jesť, je, keď má chuť sa smiať, smeje sa a keď má chuť odísť, odíde. To som mu vždy závidel.“ Zamyslene dodal Parnassius. „Máš pravdu, niekedy byť sám sebou je tá najťažšia vec,“ súhlasila Erébia. „Vedieť povedať a urobiť vždy alebo aspoň väčšinou to, čo cítiš a čo naozaj chceš,“ pomyslela si. „Erebia, nad čím rozmýšľaš, šťuchol do nej zrazu zboku Parnassius“ Nad ničím, rýchlo odvetila Erébia, hoci mala pocit, že pravdu má napísanú na čele. „Ale no tak povedz mi pravdu,“ nedal sa odbiť Parnassius. „Ja len že”, začala váhavo Erébia, „Je síce úžasné, že sme dosiahli cieľ svojej cesty, ale zároveň sa tým naše dobrodružstvo končí a je čas ísť domov,“ dodala smutne. „A prečo by sa muselo skončiť? Čo keby si tu ostala so mnou?“ Opýtal sa s nádejou v hlase Parnassius. Erebii sa od šťastia zakrútila hlava, ale vzápätí sa spamätala a začala triezvo uvažovať. „Ja, lenže ja neviem, či iba tu na skalách dokážem žiť,“ A čo môj domov?”, vyjachtala Erébia a oči sa jej zaliali slzami. Vtedy sa prvý raz Parnassius pozrel na celú situáciu inými očami. Ani raz ho nenapadlo, že Erebia má tiež svoj svet, veci, ktoré má rada, svojich kamarátov a blízkych. Automaticky predpokladal, že keď nájdu jeho lúku, ostanú tú spolu a bude im sveta žiť.

„Neplač Erébia, prepáč, bolo to odo mňa sebecké,“ priznal Parnassius. Zároveň si uvedomoval, že ani Erebiina lúka nie je riešenie. On k životu potrebuje holé nebo a slnkom zaliate skalnaté stráne, v lese by neprežil.

„Erébia a čokeby sme si skúsili nájsť miesto, ktoré bude vyhovovať nám obom, náš spoločný domov?“ navrhol Parnassius. „Ty by si kvôli mne opustil svoju lúku?“ prekvapene sa na neho pozrela Erébia. „Moja lúka pre mňa už dávno nie je to najdôležitejšie v živote. Mal som veľa priorít, ktoré za posledné dni úplne začali strácať význam. Všetko si mi prevrátila na ruby,“ usmial sa Parnassius a pokračoval „Neviem ako tebe, ale mne sa to naše spoločné putovanie veľmi páčilo a vlastne prečo by sme museli byť iba na jednom mieste. Naučili sme sa orientovať, poznáme svetové strany, za pár dní som sa vďaka tomu, že som sa stratil dozvedel o tomto pohorí oveľa viac, ako za celý svoj predchádzajúci život. Čo nám bráni v tom pokračovať?
Poďme cestovať, takto budeme môcť navštevovať naše domovy a tráviť tam nejaký čas a zároveň spoznávať stále niečo nové,“ s neskrývaným nadšením vychrlil Parnassius.

„A každý nový deň bude nové dobrodružstvo,“ zvolala Erébia a hodila sa mu okolo krku. „Počkaj veď ma zadusíš“ bránil sa naoko Parnassius, ale v skutočnosti bol šťastím bez seba, pretože našiel svoju Erébiu, s ktorou už bude doma kdekoľvek na svete.

A tak sa končí, alebo možno práve začína príbeh o samoľúbom Parnassiusovi a zasnívanej Erebii a ktohovie kam nás ich cestovateľské zážitky ešte zanesú…

© 2024 Všetky práva vyhradené / All Rights Reserved by Apartmán Jelení Grúň

Pridaj komentár