Našťastie situáciu zachránil Bzučo, ktorý si in medias res (teda priamo do stredu deja) hlasno odgrgol a všetci sa schuti rozosmiali. „No kamaráti tento deň bol fakt super, ale neviem ako vám, mne sa už zatvárajú oči.“ Zahlásil Bzučo a bez okolkov odletel domov. „To je celý Bzučo,“ zasmial sa Parnassius, „nikdy sa na nič nehrá. Keď chce jesť, je, keď má chuť sa smiať, smeje sa a keď má chuť odísť, odíde. To som mu vždy závidel.“ Zamyslene dodal Parnassius. „Máš pravdu, niekedy byť sám sebou je tá najťažšia vec,“ súhlasila Erébia. „Vedieť povedať a urobiť vždy alebo aspoň väčšinou to, čo cítiš a čo naozaj chceš,“ pomyslela si. „Erebia, nad čím rozmýšľaš, šťuchol do nej zrazu zboku Parnassius“ Nad ničím, rýchlo odvetila Erébia, hoci mala pocit, že pravdu má napísanú na čele. „Ale no tak povedz mi pravdu,“ nedal sa odbiť Parnassius. „Ja len že”, začala váhavo Erébia, „Je síce úžasné, že sme dosiahli cieľ svojej cesty, ale zároveň sa tým naše dobrodružstvo končí a je čas ísť domov,“ dodala smutne. „A prečo by sa muselo skončiť? Čo keby si tu ostala so mnou?“ Opýtal sa s nádejou v hlase Parnassius. Erebii sa od šťastia zakrútila hlava, ale vzápätí sa spamätala a začala triezvo uvažovať. „Ja, lenže ja neviem, či iba tu na skalách dokážem žiť,“ A čo môj domov?”, vyjachtala Erébia a oči sa jej zaliali slzami. Vtedy sa prvý raz Parnassius pozrel na celú situáciu inými očami. Ani raz ho nenapadlo, že Erebia má tiež svoj svet, veci, ktoré má rada, svojich kamarátov a blízkych. Automaticky predpokladal, že keď nájdu jeho lúku, ostanú tú spolu a bude im sveta žiť.