Parnassius zívol, otvoril oči, natiahol krídelka a usmial sa do nedeľného rána. Slniečko svietilo a pred ním sa rozprestierala jeho obľúbená lúka pod Chopkom. Kvietky kvitli a natáčali svoje hlávky, akoby ho volali na raňajky. V brušku mu už teda riadne škvŕkalo, takže vyskočil zo svojej pohodlnej postieľky na lupeňoch klinčeka, naštartoval svoje osem centimetrové krídla a vystrel nôžky. Ešte pred jedlom sa však pustil do svojho pravidelného ranného tréningu. „Najprv práca, potom pláca,“ povedal si sám pre seba a začal.
„Ahoj Parnassius,“ prerušil ho vtej chvíli Bzučo. Bzučo je mucha a Parnassiusov najlepší kamarát. „Dnes zase cvicíš?“ podpichol ho Bzučo. „Vieš čo, keby si aj ty trochu cvičil, nemal by si taký bachor a lietalo by sa ti oveľa ľahšie!“ odsekol mu zadychčane Parnassius a venoval sa ďalej zušľachťovaniu svojho vyšportovaného svalstva. Bzučo sa tomu len zasmial a začal si hľadať niečo dobré pod zub, aby sa zase on mohol povenovať zušľachťovaniu svojho starostlivo vypestovaného bruška. Dobre vedel, že trochu športu by mu nezaškodilo, ale Parnassius to zase podľa neho preháňal.
Parnassius celým menom Parnassius Apollo je motýľ, a teda poriadne namyslený motýľ. Má svetlé krídla s priesvitnými okrajmi, na ktorých má v hornej časti presne desať čiernych škvŕn a v spodnej zase štyri červené škvrny s čiernym lemovaním a bielou bodkou uprostred. Meno má odvodené od antického boha Apolóna, ktorý bol bohom umenia, slnka a svetla a bol známy svojou krásou. Bzučo už o tom počul toľkokrát, až ho z toho bolela hlava. Akoby ho nemohol volať jednoducho Jasoň, Jasoň červenooký. „Také pekné slovenské meno má a on to tu komplikuje s latinčinou, pche,“ pomyslel si trošku urazený Bzučo. Tá nemiestna narážka na jeho postavu sa ho predsa len dotkla.
Pravdou je, že náš Parnassius má niekedy bližšie k Narcissovi ako k Apolónovi. V každej kvapke vody sa poobzerá, nad každou mláčkou sa zastaví, len aby zistil, či jeho zovňajšok zodpovedá jeho predstavám.
Bzučo ho už neraz varoval „Parnassius, Parnassius pozor, aby si nedopadol ako Narcis – ten sa od samej lásky k vlastnému obrazu, za ktorým do vody skočil, utopil.“ Parnassius sa tomu však vždy len zasmeje „Jasné, nikdy nepochopím, ako mohol byť niekto taký hlúpy.“
“Darmo, pravá podstata príbehu, ktorá hovorí o zničujúcej sebaláske mu vôbec nedochádza,” pomyslí si zase zakaždým Bzučo a nechá Parnassiusa nech si len ďalej veselo poletuje z kvietka na kvietok a hľadá kvapky rosy, aby sa potešil svojou utešenosťou.
Až raz v jeden krásny horúci letný horský deň letel Parnassius vyššie, ako bol zvyknutý, lebo všade bolo sucho, len vrchol Chopka zahaľovala hmla a teda dúfal, že je tam väčšia vlhkosť a nájde kvapku, v ktorej by sa mohol poobzerať. Tak veľmi túžil vidieť sa v zrkadle, že si vôbec neuvedomil, ako vletel do silnej víchrice tak typickej pre nízkotatranské štíty.
Vietor je s Chopkom kamarát a samoľúbych odvážlivcov nemá rád. Schytil Parnassiusa medzi vzdušné prúdy a uniesol ho ďaleko od jeho lúky. Parnassius bojoval, trepotal krídlami, nasadil všetky svoje sily, ale vietor premôcť nedokázal. Nakoniec sa mu vyčerpaný poddal a nechal sa unášať ponad skaly, lesy a lúky niekam, kde to už nespoznával.
Keď prežijete celý život na jednom mieste a zrazu sa všetko zmení, môže to byť to najhoršie alebo to najlepšie, čo sa vám v živote stalo. Parnassius si najprv myslel, že je to to najhoršie, ale nakoniec zistil, že to bolo to najlepšie, ale pšššt, ešte to nevie.