Keď sa vyčerpaný Parnassius prebral, zistil, že leží v tráve niekde uprostred lesa. Pozrel vpravo, pozrel vľavo, dopredu i dozadu, ale v orientácii mu to nepomohlo. Keby mal zo sebou aspoň kompas, ktorý mu na posledné narodeniny daroval kamarát Bzučo, hneď by vedel kde je sever. Ale on nie, nikdy nepočúva!
Bzučo mi predsa vravel „Nos ho stále zo sebou. Keby sa niečo stalo, vždy budeš vedieť, ktorým smerom je sever a potom sa už ľahko vrátiš domov – na našu lúku.“ Kompas je ale doma a ja som sám, ktovie kde,“ uvažoval Parnassius. Narovnal si krídelká, poriadne sa nadýchol a povedal si, že vzdávať sa určite nebude, je predsa Parnassius Apollo a Parnassius Apollo si poradí v každej situácii. Z posledných síl sa pomaly vzniesol do výšky a rozhliadol sa po okolí, začínalo sa zmrákať. Do zotmenia už určite domov nepríde. Najdôležitejšie teraz bolo nájsť si čo najskôr bezpečné miesto na prenocovanie. Blízko bolo skalné bralo a pod ním drobná skulinka posiata trávou, kde by mohol vtiahnuť svoje unavené krídelká. Schoval sa teda tam, v duchu si zopakoval, že „ráno múdrejšie večera“ a zaspal.
Ráno ho čosi pošteklilo na nošteku, ale neboli to slnečné lúče. Stála nad ním motýlia dievčinka, štuchala do ňho steblom trávy a rozhorčene sa na neho pozerala. „Haló, Haló, čo tu robíš? To je predsa moje miesto!“ povedala mu. „Ehm, ehm,“ Parnassius zrazu úplne stratil hlas, aj keď vôbec nebol zachrípnutý. „Ja, ja … prepáč, nevedel som, vieš mňa tu zavial vietor,“ vykoktal. „No to by mohol povedať každý.“ osopila sa naňho dievčinka.
Mimochodom volala sa Erebia – Erebia Euryale. Erebia Euryale mala krídelká v odtieňoch hnedej farby s červenými pásmi, preto ju na Slovensku volajú očkáň červenopásy, ale prečo ju pomenovali Euryale netušila, veď Euryale bola podľa gréckej mytológie jedna z Medúziných sestier, ktoré Aténa, bohyňa múdrosti a vojny spolu s Medúzou premenila na Gorgóny – príšery s hadmi namiesto vlasov, od ktorých mala Erebia teda poriadne ďaleko.
Ale späť k momentálnej situácii. Erebia si včera urobila výlet ku kamarátke, s ktorou si spravili piknik nad východom z Demänovskej Jaskyne Slobody, kde je podvečer už úplné ticho a pohoda. Dlho do noci sa rozprávali o svojich snoch, čakajúc na padajúcu hviezdu, aby si mohli tíško priať splnenie svojich tajných želaní. Ráno sa rozlúčili a Erebia sa pobrala do svojej časti lesa. A tu sa už dostávame k Parnassiusovmu príbehu, lebo vo svojom domčeku našla nepozvaného hosťa.
„Ahoj ja som Parnassius.“ povedal Parnassius lebo nič lepšie ho nenapadlo. „Ja som Erebia.“ odvetila Erebia. Nasleduje chvíľka trápneho ticha, kedy nikto nevie, čo povedať. Uplynulo zopár sekúnd, keď sa konečne ozval Parnassius: „Prepáč, zavial ma sem vietor, keď som letel hore na Chopok a neviem nájsť cestu domov, vedela by si mi s tým prosím pomôcť?“
Erebia sa zamyslela. Na Chopku nikdy predtým nebola, jej svet bol jej domček a les nad Demänovskou jaskyňou Slobody. Tu odjakživa sledovala davy turistov, neposlušných školákov a veselé detičky tešiace sa na výlet do jaskyne, ale nikdy sa neodvážila letieť vyššie smerom k štítom Nízkych Tatier.
Je pravda, že jej fantázia vedela zaletieť ďaleko a ešte oveľa ďalej, ale keď svitol biely deň, vždy zvíťazil zdravý úsudok a jej krídelká sa držali osvedčených trás medzi známymi kvetmi na domovskej lúke.
V zlomku sekundy sa jej v hlave premietol celý jej doterajší život a pozerajúc na úplne neznámeho motýľa, mala zrazu chuť vyskúšať niečo nové. Nespoznávajúc samú seba počula, ako hovorí: „Pomôžem ti, spolu určite nájdeme tvoju lúku.“ Parnassius si vydýchol, konečne v tom nebol sám.