Ďalší deň bolo opäť krásne a už nič nebránilo tomu, aby sa mohli vybrať na cestu za hľadaním Parnassiusovej lúky. Najprv si museli urobiť plán. Parnassius podrobne opísal svoju lúku a okolie. Vedeli, že je niekde pod Chopkom, teda z ich miesta smerom hore a na sever. Zároveň si ujasnili, že tam, kde žije Parnassius je oveľa menej stromov a kvetov a oveľa viac skál. Ach akoby sa im len hodil kompas, ale Erebia si spomenula, že zistiť, ktorým smerom je sever sa dá aj pomocou prírody – na severnej strane majú stromy kratšie a menej husté konáre a machy a lišajníky rastú zo severnej strany stromov a kameňov, lebo majú radi vlhko.
Pustili sa teda do skúmania a prehľadávania okolia. „Mám!“ zakričal zrazu Parnassius a ukazoval na machový koberec pokrývajúci práchnivejúci peň. „Aj ja mám!“ pridala sa Erebia a poletovala okolo niekoľkých smrekov, ktorých konáre boli z jednej strany viditeľne redšie a kratšie. Našťastie oba nálezy ukazovali tým istým smerom. Nadšený Parnassius rázne zavelil „Ide sa!“ a motýľou turbo-rýchlosťou vyštartoval vpred – smerom nahor tam, kde les postupne redol a pomedzi stromy sa im už ukazovali vrcholce hôr.
Leteli dlho. Teplo slnečných lúčov, ktoré je pre motýle také dôležité, im ohrievalo telíčka a teda im nič nebránilo pokračovať v ceste. Erebia už ale začínala byť unavená, krídelká ju prestávali poslúchať. S vypätím posledných síl dobehla Parnassiusa a zavolala: „Parnassius, potrebujem prestávku, prosím môžme si na chvíľu oddýchnuť?“ Parnassius videl vyčerpanie na priateľkinej tvári a zosadol na najbližšom kameni. Slnečné baterky ich motýlích krídel sa rýchlo opäť dobili a Erébia utrúsila: „Som hladná.“ „Aj ja.“ priznal Parnassius.
