„Parnassiuuuuuus, Parnassius ty žiješ? Kámo, kde si bol tak dlho? My sme ťa tu už oplakali.“ vysypal na nich jedným dychom Bzučo. Parnassius so smiechom objal starého kamaráta. Toto je Bzučo, môj najlepší kamarát a Bzučo – toto sú moji záchranci – Erebia, Aglais a Ad.“ Bzučo nechápavo hľadel na motýlie kvarteto. „Všetko ti vysvetlím Bzučo, ale je to dlhý príbeh,“ povedal Parnassius a pokračoval: „Teraz vás všetkých pozývam na pravý vysokohorský nektár.“
„Ďakujeme veľmi pekne za pozvanie,“ povedal Ad, „ale myslím, že je čas rozlúčiť sa. Škoda, že nemáme trochu viac času, radi by sme si pozreli tvoj domov a bližšie sa zoznámili s Bzučom, ale stmieva sa a do večera by sme boli radi doma. Budeme sa ale tešiť, ak nás opäť prídete navštíviť.“ „Bzučo, ty si samozrejme tiež vítaný,“ dodala Aglais a keď hodila na Bzuča svoj očarujúci úsmev, v tej chvíli aj zabudol ako sa volá. „Majte sa tu krásne a veľa šťastia.“ povedali Ad a Aglais naraz, posledný krát vyobjímali nových kamarátov a ruka v ruke odleteli smerom k svojej slnečnej stráni.
„Ty sa ale hádam neponáhľaš?“ otočil sa s malou dušičkou Parnassius k Erebii. „Jasné, že nie. Chcem predsa spoznať lúku, ktorú sme tak dlho hľadali.“ rozosmiala sa Erébia a pustila sa ponad kvety a skaly obzrieť si Parnassiusov domov. Parnassius a Bzučo leteli chytro za ňou, aby sa mohli plnohodnotne zhostiť úlohy sprievodcov. „Pozri, tu sú koberce bielych rozchodníkov, ktoré majú naše húseničky tak radi, na týchto skalách sa vyhrievam a tu je môj domov. V lupeňoch klinčeka najradšej spávam a tuto pod skalou je dokonalá skrýša pred dažďom.“ ukazoval Parnassius. „A tu sú Parnassiusove činky a toto je jeho obľúbené zrkadlo.“ uštipačne dodal Bzučo. Parnassius na neho zagánil, ale Bzučo len žmurkol na Erebiu a odletel trochu stranou, aby sa mu náhodou od Parnassiusa neušiel viac menej náhodný dobre cielený úder.
Erebia sa na tom dobre zabávala, s nadšením poletovala hore dole, ochutnávala vysokohorský nektár a obdivovala každú drobnosť. “Dnešná vysokohorská hostina bola dokonalá!” vyhlásila, no vzápätí v duchu zahriakla samú seba. Pravdu povediac musela si priznať, že možno všetko ani nebolo až také perfektné, aké perfektné to bolo, pretože bola s Parnasiusom. Keby sa motýle vedeli červenať, v tej chvíli by očervenela ako pivónia.
Našťastie situáciu zachránil Bzučo, ktorý si in medias res (teda priamo do stredu deja) hlasno odgrgol a všetci sa schuti rozosmiali. „No kamaráti tento deň bol fakt super, ale neviem ako vám, mne sa už zatvárajú oči.“ zahlásil Bzučo a bez okolkov odletel domov.
„To je celý Bzučo,“ zasmial sa Parnassius, „nikdy sa na nič nehrá. Keď chce jesť, je, keď má chuť sa smiať, smeje sa a keď má chuť odísť, odíde. To som mu vždy závidel.“ zamyslene dodal Parnassius. „Máš pravdu, niekedy byť sám sebou je tá najťažšia vec.“ súhlasila Erébia. „Vedieť povedať a urobiť vždy alebo aspoň väčšinou to, čo cítiš a čo naozaj chceš,“ pomyslela si.
„Erebia, nad čím rozmýšľaš?“ šťuchol do nej zrazu zboku Parnassius. „Nad ničím.“ rýchlo odvetila Erébia, hoci mala pocit, že pravdu má napísanú na čele. „Ale no tak, povedz mi pravdu.“ nedal sa odbiť Parnassius. „Ja len že …” začala váhavo Erébia, „Je síce úžasné, že sme dosiahli cieľ svojej cesty, ale zároveň sa tým naše dobrodružstvo končí a je čas ísť domov.“ dodala smutne.
„A prečo by sa to muselo skončiť? Čo keby si tu ostala so mnou?“ spýtal sa s nádejou v hlase Parnassius. Erebii sa od šťastia zakrútila hlava, ale vzápätí sa spamätala a začala triezvo uvažovať: „Ja, lenže ja neviem, či iba tu na skalách dokážem žiť. A čo môj domov?” vyjachtala Erebia a oči sa jej zaliali slzami.
Vtedy sa Parnassius prvý raz pozrel na celú situáciu inými očami. Ani raz ho nenapadlo, že Erebia má tiež svoj svet, veci, ktoré má rada, svojich kamarátov a blízkych. Automaticky predpokladal, že keď nájdu jeho lúku, ostanú tú spolu a bude im sveta žiť.
„Neplač Erebia, prepáč, bolo to odo mňa sebecké.“ priznal Parnassius. Zároveň si však uvedomoval, že ani Erebiina lúka nie je riešenie. On k životu potrebuje holé nebo a slnkom zaliate skalnaté stráne, v lese by neprežil.
„Erebia a čokeby sme si skúsili nájsť miesto, ktoré bude vyhovovať nám obom, náš spoločný domov?“ uvažoval Parnassius. „Ty by si kvôli mne opustil svoju lúku?“ prekvapene na neho pozrela Erebia. „Moja lúka pre mňa už dávno nie je to najdôležitejšie v živote. Mal som veľa priorít, ktoré za posledné dni úplne začali strácať význam. Všetko si mi prevrátila na ruby.“ usmial sa Parnassius a pokračoval: „Neviem ako tebe, ale mne sa to naše spoločné putovanie veľmi páčilo a vlastne prečo by sme museli byť iba na jednom mieste. Naučili sme sa orientovať, poznáme svetové strany, za pár dní som sa vďaka tomu, že som sa stratil dozvedel o tomto pohorí oveľa viac, ako za celý svoj predchádzajúci život. Čo nám bráni v tom pokračovať?
Poďme cestovať! Takto budeme môcť navštevovať naše domovy a tráviť tam nejaký čas a zároveň spoznávať stále niečo nové.“ s neskrývaným nadšením vychrlil Parnassius.
„A každý nový deň bude nové dobrodružstvo!“ zvolala Erebia a hodila sa mu okolo krku. „Počkaj veď ma zadusíš.“ bránil sa naoko Parnassius, ale v skutočnosti bol šťastím bez seba, pretože našiel svoju Erebiu, s ktorou už bude doma kdekoľvek na svete.
A tak sa končí, alebo možno práve začína príbeh o samoľúbom Parnassiusovi a zasnívanej Erebii a ktohovie kam nás ich cestovateľské zážitky ešte zanesú…