„Aká je tvoja lúka?“ spýtala sa náhle Erebia. Parnassius sa zamyslel, v mysli zaletel späť domov a začal rozprávať: „Je prekrásna, sú tam skaly, rastú tam horské kvety a moje milované bodliaky a biele klinčeky, ale najradšej mám, keď zakvitne fialovo-rúžový poniklec slovenský, krásne sa vyníma uprostred vysokohorskej trávy. V lete nám je dobre, lebo cez našu lúku nevedie turistický chodník a nehrozí nám, že nás niekto zašliapne. Navyše všetci vedia a rodičia svoje deti učia, že sme v národnom parku NAPANT, kde sa kvety trhať nesmú, nezbierajú sa lesné plody ani huby a chráni sa všetok hmyz a zvieratká. Preto máme stále dostatok nektáru a keď je veľa slniečka, je aj veľmi sladký. Milujem naše horské stráne a vápencové svahy. Nad nimi je už len holé nebo.“
Parnassius skončil svoje rozprávanie a prišlo mu tak smutno za domovom, že sa skoro rozplakal. Erebii ho prišlo ľúto. „Nebuď smutný, určite tvoju lúku nájdeme a zatiaľ poď, ukážem ti tú našu, lebo aj tu je krásne,“ žmurkla na neho jedným očkom. „Nehovoriac o tom, že by sme si mali naplniť brušká, hladní aj tak nič nevymyslíme,“ dodala povzbudzujúco Erebia.
A tak sa naše dva motýle – jeden sivastý a druhý hnedo-červený, začali naháňať pomedzi stromy v napantskom lese a ochutnávať nektár z tatranských kvetov – najprv si sadli na žltú prvosienku a ranostaj, potom preleteli k fialkovej dušovke a nezabudli ani na modré zvončeky, vyskúšali sladkú pochúťku zo všetkých kvetov naokolo. Erebiin obľúbený je nenápadná ostrevka vápnomilná, lebo hoci neláka výraznou farbou, má vynikajúci nektár. Parnassius vyhlásil za svojho favorita Večernicu slovenskú, pretože tá nerastie nikde inde na svete iba v Nízkych Tatrách.
Ani nevedeli, ako deň zbehol a slniečko začalo padať za zory. Prekvapené motýliky si až teraz uvedomili, že celý deň šantili a ochutnávali, namiesto hľadania cesty domov. A tiež si uvedomili, ako im bolo spolu dobre a veselo. Erébia vyhlásila, že pátračská akcia sa odkladá na ráno a v jej domčeku sa veru pomestia aj dvaja a Parnassius tomu bol tiež rád. Nie len, že mal kde hlávku skloniť, ale sa aj tešil, že bude dlhšie s Erébiou.
Ráno ich zobudilo mokro a dážď. „Ach jáj, čo teraz robiť?“ V takomto počasí motýliky radšej ostanú schované, lebo by im mohli zmoknúť a poškodiť sa krídelká. Erebia navarila čajík z minuloročných zásob, zabalili sa do machovej deky a pozorovali dažďové kvapky padajúce na zem pred ich skalným previsom. Aby im deň rýchlejšie ubehol, krátili si chvíľu rozprávaním.
Erebia rozprávala o svojej lúke, o kamarátoch, o svojich túžbach a snoch a Parnassius rozprával o sebe, o tom ako vyzerá, ako cvičí, aký má tréningový program a mutlinutričné nektárové stravovanie. Tak sa do toho zahĺbil, že sa úplne zabudol zaujímať o Erebiu, akoby bol sám stredobodom vesmíru. Erebia posmutnela, nevedela nič o špeciálnom fit životnom štýle a popravde mala pocit, že jej život je fajn aj bez toho. Prišlo jej to zbytočne prekomplikované. Ale nepovedala radšej nič, nechcela Parnassiusa uraziť.