V tom si k nim prisadol krásny červeno-číerny motýľ a pozdravil ich: „Ahojte, ja som Admirál, celým menom Babôčka Admirálska alias Vanessa Atalanta, ale volajte ma Ad. Vitajte na Bielej Púti, čo vás sem privádza?“ Parnassius začal hneď vysvetľovať, ako ho odvialo z jeho lúky pod Chopkom, stretol Erebiu a vydali sa spolu hľadať jeho stratený domov. Ad sa zamyslel a povedal: „Kde presne je tvoja lúka síce neviem, ale Chopok poznám, ukážem vám cestu. Ešte predtým by sa ale hodil poriadny obed, čo vy na to? Tu blízko na vyhliadke poznám miesto, kde rastú kvety s takým nektárom, aký nemá v okolí páru. Nasledujte ma, sľubujem gurmánsky zážitok.“ Ad už ani nečakal na ich reakciu, rozprestrel krídla, vyletel a volal ich, aby leteli za ním.
Po chvíľke zosadli uprostred nádhernej slnkom zaliatej stráne plnej kvetov a obed bol teda naozaj znamenitý. „Tak dobre som sa už dávno nenajedla,“ poznamenala Erebia. Aj Parnassius si hladkal dobre naplnené bruško, ale predsa len povedal: „Bolo to síce vynikajúce, ale aj tak mi už chýbajú moje bodliaky a klinčeky“ a tvárou sa mu na okamih mihol tieň smútku za domovom. V tom sa pri nich pristavila krásna motýlia slečna a pritúlila sa k Adovi. „Toto je Aglais io – Babôčka Pávooká alias Pávoočko, kráľovná môjho srdca“, predstavil dievčinu Ad. Pávoočko sa pôvabne usmiala a povedala: „Teší ma, že vás spoznávam.“
Kým si však stihli vymeniť zdvorilostné frázy, s výkrikom sa rozleteli na všetky strany. Krížom cez lúku sa hnalo niekoľko párov nôh a nebyť ich perfektne vyvinutého sluchu, ktovie ako by to bolo dopadlo. Keď nebezpečenstvo pominulo, stretli sa naši štyria kamaráti na pôvodnom mieste, kde už ale namiesto krásnych kvetov plných sladkého nektáru ostala len udupaná tráva.
„Čo to bolo?“ opýtal sa Parnassius. „Ty nepoznáš deti?“ prekvapene na neho pozreli Erebia, Ad aj Aglais. „Nie.“ odvetil pokojne Parnassius. „Tam odkiaľ pochádzam, som nič také nevidel. Moja lúka je ďaleko od ľudských obydlí i turistických chodníkov. Viem, že existujú iba z rozprávania, no rodičia ma vystríhali, aby som sa k ľuďom nepribližoval. Ostalo nás už len veľmi málo a ešte aj tých zopár ľudia chytajú, lebo sme vraj v ľudskom svete pre zberateľov veľmi vzácni.“
„Ani tu nezvykli byť,“ ozval sa Ad. „Mali sme tu kľud a žilo sa nám tu dobre, no odkedy postavili vyhliadkovú vežu, chodí sem stále viac ľudí a mnohí nerešpektujú pravidlá správania sa v národnom parku.“ pokračoval.
„Tešia sa, že sú v prírode a zabúdajú, že tu nie sú sami. Ako by bolo im, keby im niekto stúpil do taniera s večerou alebo sa len tak prebehol krížom cez ich obývačku?“ poznamenala smutne Aglais.
„Pritom by úplne stačilo, keby neschádzali z označených chodníkov, nevyhadzovali odpadky mimo smetných košov, boli potichu a netrhali kvety a nezbierali lesné plody!“ zapojila sa do rozhovoru Erebia. „Určite keď sú na návšteve u kamarátov, tak si také niečo nedovolia, ale v prírode im to žiadny problém nerobí!“ rozhorčil sa Ad.
Rozhovor už začínal naberať bojový tón, keď prehovoril Parnassius: „Moja stará mama mi rozprávala, že nie všetci ľudia sú rovnakí. Mnohí nás vraj chránia a veľa rodičov učí svoje deti, ako sa majú v prírode a v národnom parku správať. Údajne dokonca existuje miesto, kde ľudia vytvorili krajinu jasoňov červenookých. Predstavujem si ju ako náš pozemský raj. Máme tam vždy dostatok jedla, je nás veľa a je nám veselo a nič nám tam nehrozí.“ zasníval sa Parnassius.
„Dobrí, či zlí, v každom prípade sú pre nás nebezpeční, sú veľkí a neohľaduplní!“ nedal sa obmäkčiť Ad, ale uzavrel debatu s tým, že by sa mali vydať hľadať Parnassiusovu lúku skôr, ako slnko zapadne.