Štyri motýle rozprestreli svoje krídla a vydali sa za Adom smerom na sever. Preleteli ponad jazierko, kde sa Parnassius po viac ako dvoch dňoch mohol konečne poobzerať ako v zrkadle. Až teraz si uvedomil, že úplne zabudol riešiť svoj dokonalý výzor. Ráno netrénoval a zabudol aj na časovanie denného jedálnička. Nehovoriac o účese. Začínala sa ho zmocňovať panika, keď k nemu priletela Erebia a usmiala sa neho. „Ako sa máš? Od obeda si nejaký zamĺknutý?“ spýtala sa. Vtedy si Parnassius uvedomil, že odkedy pozná Erebiu, cíti sa dobre len tak. Sám ani nevedel prečo, jednoducho mohol byť zrazu úplne prirodzene sám sebou. Už sa nepotreboval každú chvíľu kochať svojou krásou v kvapkách rosy ani sa uisťovať, že odcvičil všetky prvky tréningovej zostavy. Tento červenohnedý motýlik mu ukázal, že deň je oveľa krajší ak ho stráviš tým, že sa pozeráš na iných a nie na seba.
„Haló, rozprávam sa s tebou!“ vytrhol Parnassiusa z úvah Erebiin hlas. „Ehm, prepáč, zamyslel som sa. Čo si hovorila?“ „Pýtala som sa, prečo si taký zamĺknutý?“ „Jáj, nič sa nedeje, trochu ma vyplašili tie deti na stráni, tak som nad tým uvažoval.“ vyhovoril sa rýchlo Parnassius a pridal do letu, aby s troškou šťastia zabránil Erébii pokračovať v rozhovore.
Prekvapená Erebia zaostala, ale skôr než sa nad tým stihla zamyslieť „Ááááááááááá!“ obtrelo sa o ňu krídlo akéhosi veľkého neforemného tmavého vtáka, úplne stratila rovnováhu a padala k zemi. Parnassius sa otočil v poslednej chvíli, aby zbadal, ktorým smerom Erebia padá. „Ereeeebia, Erebiaáááá!“ letel najrýchlejšie ako vedel, ale zachytiť ju nedokázal. Zosadol na zem rovno pri nej, od strachu bol biely ako stena.
„Erebia počuješ ma, Erebia preber sa, otvor oči, počuješ?“ Otrasená Erebia, sa pomaly otočila za jeho hlasom. „Počujem Parnassius.“ povedala tíško. „Nič sa ti nestalo, možeš sa hýbať, bolí ťa niečo?“ zasypal ju Parnassius otázkami na jeden nádych. „Neviem, trochu sa mi krúti hlava a neposlúcha ma horné krídlo.“ „Počkaj pozriem sa,“ odvetil pohotovo Parnassius. „Horné krídlo máš trochu poškodené. Skús, či s ním môžeš lietať?“ Erebia sa pomaly postavila a pokúsila sa pohnúť krídlami. Šlo to, ale v hlave mala taký kolotoč, že si musela hneď opäť sadnúť.
To už k nim doleteli aj Ad s Aglais. „Čo sa stalo?“ spýtala sa ustarostená Aglais. „Popravde ani neviem,“ odvetila Erebia. „Zaostala som a zrazu do mňa čosi veľké a tmavé, ale neuveriteľne silné vrazilo, stratila som rovnováhu, prestali ma poslúchať krídelká a spadla som. Myslela som, že je to nejaký vták, ale doteraz som nikdy nič také nevidela.“
„To nebol vták Erebia, ale kabínka lanovej dráhy. Ľudia sa v nich vozia na vrchol Chopka.“ vysvetľoval Ad. „Tu si musíš dávať pozor, je tu veľa ľudských výmyslov, ktoré sú pre nás niekedy nebezpečnejšie ako vtáky. Navyše si mala veľké šťastie, že si dopadla do mäkkého machu, ale aj tak by bolo dobré, keby ťa prehliadol lekár. Ak súhlasíte zaleteli by sme s Pávoočkou k nám domov po pomoc. Do tmy sa už ale nestihneme vrátiť. Zajtra ráno prídeme aj s našim kamarátom doktorom Papiliom a podľa toho, čo povie, uvidíme ako ďalej. Erebia vydržíš počkať do rána?“ „Áno, ďakujem za pomoc Ad, myslím, že si potrebujem len oddýchnuť,“ odvetila Erebia.
„Ako sa cítiš?“ opýtal sa Parnassius, keď osameli. „Celkom dobre, ďakujem.“ „Priniesol som ti ešte trochu mäkkého machu pod hlavu a tu je sladký nektár z kvetov nablízku.“ začal až s materinskou starostlivosťou Parnassius. Erebii to veľmi dobre padlo, s radosťou sa nechala obskakovať a o chviľu sladko zaspala. Parnassius síce ešte nejaký čas zápasil s výčitkami svedomia, že na ňu nedal pozor, ale nakoniec ho tiež spánok premohol a odcestoval za Erebiou do ríše snov.